Niekedy sa stane, že i počas temného obdobia života vysokoškolského, ktoré nám zvyčajne prináša len kvantá učiva a semináriek, sa objaví záblesk svetla. A ak je zaň zodpovedná samotná škola, je to o to špeciálnejšie. Človek dokonca nadobudne pocit, že celá jeho snaha a štúdium má aspoň nejaké benefity. Trochu sa za toto zmýšľanie hanbím, ale ako vyťaženému a zdeptanému študentovi mi padlo vhod, keď sme dostali od vyučujúceho ponuku ísť na generálku hry Druh: Žena do nitrianskeho divadla.
Paradoxne, idea pozorovať hercov a celý tvorivý tím pár dní pred premiérou ma nadchla viac než účasť na tradičnom predstavení. Ako divadelný nadšenec niekedy ostávam na besede s protagonistami a produkciou, takže mám aký-taký prehľad o ťažkej práci, ktorá predchádza dokonalým vystúpeniam. Čítačky, návrhy kulís, bifľovanie sa textov, neustále precvičovanie tých istých scén dookola…
Naposledy som zotrvala na besede po hre Cyrano z Bergeracu. Je to jedna z hier, nútiacich človeka zamyslieť sa nad starým divadelným umením a jeho vplyvom na sociálny vývoj ľudí. Mám pocit, že v dnešná spoločnosť, a hlavne moja generácia, preferuje ľahké komédie, idú sa do divadla predovšetkým zabaviť. Jedna pani však vtedy správne poznamenala, že divadlo nie je len o zábave. Znovu nás učí prežívať pocity tak, ako sme ich v súčasnom uponáhľanom svete prestali vnímať. Klasika v nás oživí staré hodnoty, komédia, akou bola i Druh: Žena nás zase núti zamyslieť sa nad postavením ženy v spleti medziľudských vzťahov. I keď to tak niekedy nevyzerá, aj tá najabsurdnejšia hra nám vie priniesť užitočné poučenie do života. A uvedomuje si to produkčný tím aj samotní herci. Mnohokrát sa vžijú do tragických postáv natoľko, že fiktívne tragédie sa stanú ich vlastnými a postavy im neprinesú len slávu, ale i poznanie. Jeden si ani neuvedomuje,že herci sú obyčajní ľudia s vlastnými emóciami, problémami, radosťami. Každodenne k nim však pridávajú i problémy hraných postáv len preto, aby nám, divákom, zdelili nejaké posolstvo, za čo si ja osobne ich prácu neuveriteľne cením.
Bolo zaujímavé sledovať, koľko energie vkladajú do svojich výkonov a ako pritom prispôsobujú myslenie svojej postave, aj keď sa s ňou osobnostne nemusia vôbec stotožňovať, ako niektorí z nich po skúške spomenuli. Napriek tomu bolo neuveriteľné pozorovať, ako sa z minúty na minútu zmenil celý ich charakter, ako napríklad z ležérne pôsobiacej a milej herečky sa stala sebestredná feministka a touto zmenou nás zaraz preniesla do inej reality. Ojedinelý výpadok textu a pár upomienok režisérky stali jediným ich spojením so skutočným svetom.
Pri každej inscenácii zvuk posledných tónov hudby a následné zapnutie osvetlenia znamená koniec. Musíme sa znovu zaoberať našimi povinnosťami, no zabúdame pri tom na divadelné osadenstvo. Po predstavení ešte diskutujú, čo na hre vylepšiť, ledva stíhajú dopiť kávu a dofajčiť cigaretu a už utekajú späť na javisko. Žijú hektickým životom ako my s tým, že im na pleciach visí povinnosť postarať sa o spríjemnenie toho nášho. A kto sa postará o spríjemnenie toho ich? Predsa my našim potleskom. Pretože si ho zaslúžia.
Ano, divadlo je fenomén. Paradoxne, ...
Celá debata | RSS tejto debaty