Neviem, čo tu robím…

Napísať či nenapísať, uverejniť či neuverejniť. Otázky, ktoré niekedy nezávisia priamo na autoroch článkov, televíznych reportáží či iných mediálnych produktoch. Mnohokrát musí byť morálne cítenie a skutočné presvedčenie posunuté na vedľajšiu koľaj v dôsledku udržania si stáleho pracovného miesta. Dokážu však potom títo ľudia žiť so sebou, respektíve s tým, čo sa z nich stalo?

Je zbytočné hrať sa na to, že pri písaní má každý voľnú ruku. Všetko závisí na médiu, pre ktoré pracujete. Podpísaním pracovnej zmluvy nepotvrdzujete iba skutočnosť pracovného pomeru, preberáte ním aj filozofiu, kultúru a identitu danej spoločnosti. Vaším podpisom sa zaväzujete aj k dodržiavaniu nepísaných pravidiel a postupov. A možno aj nie. No v takom prípade sa v niektorých typoch médií neohrejete veľmi dlho.

Dnes sú na prvom mieste čísla a úprimne, dosahujú ich predovšetkým bulvárne orientované médiá počnúc od lacných plátkov s  titulkami farebnejšími ako plagáty cirkusu Humberto, cez rozhlas, až po súkromné televízie. Kedysi sa hlavné spravodajstvo známej súkromnej slovenskej televízie vyznačovalo veľmi profesionálnou úrovňou spracovania tém reportáží a konkurovalo, ba priam i prevyšovalo správy verejnoprávnej televízie, aj keď je pravda, že tá bola v tom čase podstatne oklieštená súčasnou vládou.

Neskôr sa s nástupom ďalších a ďalších sokov na trhu rozpútala vojna o divákov. A diváci sa stali prieberčivými. V tom horšom slova zmysle. Ich pozornosť je čím ďalej tým ťažšie upútať. Avšak mediálne hlavy sa naučili, ako zapôsobiť a udrieť na tú správnu strunku. I keď sa svet, napríklad neustálym exponovaním násilia, stáva chladnejším a necitlivejším, ešte stále v ľuďoch funguje akási prirodzene zakotvená emocionálnosť. Návnadou pre ňu sú práve témy postavené na ľudských osudoch. Našu pozornosť skôr upúta plačúca matka v tragickom príspevku ako neutrálne oznamovanie o udalosti redaktorkou stojacou pred domom. Ešte sa jej spýtajme, ako sa cíti po takej strate alebo čo bude teraz sama robiť, a sledovanosť dosiahne vrchol. Záleží snáď na tom, že médium bude osočované, ak prekoná rekordy sledovanosti? Aj negatívna reklama je reklama. Ak nie tá najlepšia.

Ľudské správanie diktuje v takej chvíli ponechať smútiacich osamote a nekomentovať udalosť viac, než je potrebné. Ale niektorí novinári uprednostňujú možnosť predať informáciu pred zachovanie svojich morálnych hodnôt.

Jednými zo zásad etického kódexu sú aj pravdivosť, čestnosť, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti či zodpovednosť za svoje správanie a skutky. Často však márne hľadáme ich prítomnosť v podaktorých mediálnych výstupoch. Na otázku, kam sa vlastne podela novinárska etika, sa priam tisne odpoveď, či niekedy nejaká vôbec bola. Áno, je to prehnané tvrdenie. Existuje milión mediálnych pracovníkov, ktorí sa riadia jej pravidlami. No rovnako ako je to so zlou reklamou, aj „zlí“ novinári sú tými, ktorí sú verejnosti viac na očiach. Najčastejšie je porušovanie základných etických zásad podmienené očakávaniami tých najvyšších, to jest vyššie postavených alebo vedúcich osobností.

Najskôr nepríjemné prispôsobovanie sa vedeniu sa však časom môže zmeniť na úmyselné konanie. Kto by nechcel vyšší plat? A ak k tomu prihodíte prípadné povýšenie, vaše ego sa nafúkne a stúpa do výšin ako héliový balón. Mnohí sú takí fascinovaní pohľadom naň, že zároveň zabúdajú na to, ako dlho asi dokáže stúpať, kým nepraskne. Ani sa nenazdáte a novinárske prehrešky prestanete brať na vedomie. Stanú sa každodennou rutinou v šialenej honbe za pozornosťou recipientov.

V lepších prípadoch si novinár uvedomuje svoje etické prečiny, a síce mu niekde v útrobách hlodajú svedomie, berie ich ako nutné zlo v záujme udržania trvalého príjmu na splácanie hypotéky. Lež niečo navyše sa zíde stále a prichádza spravidla vo forme bonusov za rastúce počty vzhliadnutia publikom. Odmena poteší, zrazu si človek môže viac dopriať a už sa neuspokojí s pôvodným prežívaním z mesiaca na mesiac. Štandardy sa posúvajú, mrazenú pizzu nahradí večera v renomovanej reštaurácii, starý televízor plazma, a už nie je jednoduché vrátiť sa späť ku skromnejšiemu životnému štýlu. Preto na úkor zachovania si existencie v pozlátenej bubline obetujú morálku a vrodené hodnoty vystrieda novonadobudnutý princíp založený iba na kalkulácii ziskov, ťažených z emocionálneho hyenizmu.

Kto je teda zodpovedný za úpadok empatie žurnalistov? Všetky tvrdenia nás, bohužiaľ, ženú do kruhu pozostávajúceho z divákov, vedenia a samotných novinárov. Nemôžeme vinu hodiť iba na žiadostivé publikum, pretože ako iste vieme, samotné médiá im podsúvajú témy, i keď ich diváci následne pahltne absorbujú. Polemika danej oblasti je natoľko komplexná, že sa nikdy s istotou nebude dať určiť pravý vinník. Zodpovednosť leží na každej strane, a preto nemôžeme správanie novinárov úplne odsúdiť. Či už ich do toho tlačí nenásytnosť, alebo nepriaznivá situácia, ich práca je koniec koncov len kombináciou mediálneho vedenia a dopytu zo strany divákov.