Zo všetkých možných i nemožných replík práve túto nebudete počuť vôbec. Mamičky, ktoré si neprečítali popis inscenácie, a v mylnej predstave, že svoje ratolesti vzali na interpretáciu známeho románu Kristy Bendovej, Bola raz jedna trieda, im neraz museli zapchávať uši. Inscenácia s rovnomenným názvom totiž nie je určená deťom.
Divadelné dielo Bola raz jedna trieda vzniklo na pôde Vysokej školy múzických umení ako absolventská autorská hra. Vďaka jej profesionálnej úrovni, skvelým hereckým výkonom a kvalitnému spracovaniu sa však zo školského divadla preniesla aj do verejného a zaradila sa medzi stálice Divadla Andreja Bagara v Nitre.
„Ja to nezahrám!“ „Ale dáš to!“ „Nie, nedám to!“
Nie, to nie sú zúfalé výkriky zo šatní trémou napadnutých hercov. Inscenácia sa už začala a pred nami stoja štyria muži v oblekoch, hádajúci sa o tom, kto ako zvládne úlohu. Prvotné rozpaky vystrieda náznak deja, prichádzajúci so spomienkami protagonistov na ich školské časy. Reprodukujú ich prostredníctvom recitovania školského poriadku či vymenúvaním vecí, čo mali a nemali radi. O typickej enumeratívnosti však nemôžeme hovoriť. Herci pomocou slovných hračiek, chaotického pobehovania či naopak, rezervovaného pochodu na pódiu, spievania typických piesní, ktorými každého z nás mučili na hudobnej výchove, či napodobňovaním dobre známych typov učiteľov prepájajú mnohé aspekty školského života do jedného, spočiatku nesúvisiaceho celku.
Predpokladajme, že vzhľadom na pôvod divadelného diela bola scéna prispôsobená dostupným možnostiam. Musela byť ľahko meniteľná, veľké kulisy teda neprichádzali do úvahy. Myšlienka minimalistickej scény však ladne korešponduje so základnou a jednoduchou myšlienkou inscenácie – prerozprávať spomienky štyroch kamarátov na časy povinnej školskej dochádzky. Neodmysliteľnou súčasťou bola aj perfektne nacvičená hudobná choreografia pozostávajúca z rôznych zvukov ako dupnutie a tlesknutie skombinované s pohybovou a svetelnou zložkou, čo v celku tvorilo dynamickú hru pôsobiacu na všetky zmysly, vťahujúc tak diváka hlbšie do deja a víru spomienok.
Herecká štvorka pod vedením Jána Luterána – Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Peter Brajerčík a Miroslav Dacho, podujímajúci sa aj na dramaturgii, nestvárnili len seba samých. Cez svoje postavy nechali každého z nás preniknúť a vrátiť sa späť do školských lavíc. Ako skúšajúci pedagógovia skočili medzi ľudí a znova v nich prebudili pud strachu malého žiačika opakujúceho s v duchu „len nie ja, prosím, len nie ja..“.
Vyobrazením svojich zážitkov len potvrdili univerzálnosť a stereotypnosť slovenského školského systému. Nie hraním, ale hraním sa na učiteľov poukázali na nemennosť charakterov napriek novej dobe. Podarilo sa im (možno nevedome) vytvoriť veľmi nadčasové dielo, čo bolo, je a bude aktuálne aj o ďalších desať rokov.