Založ si blog

Chcete nájsť zajaca?

„Dobré ráno.“ „Dobrú noc.“ Teraz spím.“ „Dobré ráno.“…

Znie to až príliš familiárne? Je smutné, že sa pár slovami dá naznačiť ten neustály, zdrvujúci stereotyp v živote každého z nás. Nutné opakovanie tých istých úkonov bez možnosti znovu zažiť ten slastný pocit voľného zahrávania sa s vlastnými myšlienkami. Súčasná spoločnosť káže inak. Avšak výlučná prítomnosť prudkej racionality a logiky s výrazným potláčaním spontánnosti nakoniec vyústi iba do emocionálneho vyprahnutia. Skutočne však nemáme inú možnosť? Kto nám vlastne bráni vyjsť z toho robotického života, ak nie my sami?

Menovaným témam sa venuje aj inscenácia Zázraky pre Alicu, ktorú uviedlo túto sezónu Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre. Názov a prevedenie môže byť spočiatku trochu zavádzajúce. Ani náhodou nečakajte presné spracovanie románov Alica v krajine zázrakov či Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Bližšiu podobnosť s titulmi od spisovateľa Lewisa Carola nenájdete. Žiadne čítanie kníh pod zelenými stromami so sestrou počas slnečných dní. Žiadne pády do zajačích nôr a naháňanie sa za hlodavcami či boji so srdcovou kráľovnou. Bojovať bude hrdinka iba sama so sebou. No ako vieme aj z knižnej predlohy, ktorou sa režisér Andrej Kalinka len voľne inšpiroval, tento typ súboja býva vždy najťažší.

Mnohí sa môžu domnievať, že zaradenie medzi bábkové inscenácie detského repertoára znamená plytké dialógy či jednoduchý, jednotvárny dej. Veď aby tomu deti rozumeli… Zázraky pre Alicu nám ukazujú, aby sme k deťom pristupovali ako v rovnocenným, bez zbytočných infantilností a gýčovitostí, ktoré tak často vídame v dnešných detských predstaveniach či dokonca programoch na televíznych obrazovkách. Naopak, nedostatok a neprítomnosť zmienených vyvoláva v maloletom divákovi túžbu po poznaní a neprítomnosť niektorých prvkov ho len podnecuje k vyššej miere predstavivosti. Samozrejme, sú prítomné i expresívne prvky, potrebné na udržanie pozornosti, v celkovom dojme však nepôsobia prehnane a divadelný útvar nadobúda raritný titul moderného, inteligentného divadla pre deti. Prinášané posolstvo je dedikované nie priamo deťom, ale skôr dieťaťu v každom z nás. A niektoré z myšlienok zase iba našej dospelej časti.

Kam zmizol Lewis?

Samotný dej nás oboznamuje s Alicou, žijúcou v jej obyčajnej, stroho zariadenej a minimalistickej bielej izbe. Jej jediným spoločníkom je zajac, večne zavretý v kovovej klietke. Každé ráno dievča začne svoj denný rituál, spočívajúci v zobudení sa, vypití čaju, vyrovnávaniu papierov, ich počarbaním, odložením, nakŕmením zajaca, no bez osobného dotyku, pomocou predĺženej násady, a uloženiu sa k spánku. A stále dookola. Občas je tento rituál narušený doručením balíka, žiaden však nikdy neotvorí.

Tento dokonalý proces stroskotá, keď zajac jedného dňa zmizne. Alica sa ho napriek neistote z opustenia svojej komfortnej zóny rozhodne vydať hľadať. Lež nie je to také jednoduché. Jej štyri steny ju odmietajú len tak ľahko pustiť. Sledujeme síce boj medzi ňou a stenami, ovládanými ostatnými hercami, v skutočnosti zápas predstavuje väčšmi jej vnútornú nerozhodnosť. Celý Alicin bezpečný, sterilný život sa mení, a zároveň rúca. Začne to obyčajným blikaním lampy, zjavením ďalšieho pracovného stola, a i keď sa hrdinka snaží nenechať sa vyviesť z miery, narastajúce zmeny spôsobia v jej svete taký chaos, až sa jej izbička rozpadne doslova i symbolicky. A všetko stále a nemenné spolu s ňou. Zbúraním konkrétnych bariér zbúra i tie abstraktné, a vzápätí sa jej otvára iný svet.

Spoznáva iné dievča, ktoré sa jej predstaví ako Alica, no je jej pravým opakom. Je veselá, hravá a vidí a počuje veci, čo zmätené dievča nedokáže zachytiť. Tvrdohlavosť hrdinky postupne opadáva. Aj by chcela spoznať a vidieť svet inými očami, ale neodviazaná   a chladne rozumová časť jej bytia sa bráni. Spočiatku neoblomne odmieta existenciu všetkého iracionálneho, napriek tomu, že napríklad priamo diskutuje s hovoriacou bradou, uteká pred ventilátorom či zmení veľkosť.

Medzi ostatnými prítomnými pôsobí strateno, ťažko sa zapája do nezmyselných činností či rozhovorov a opatrne sa snaží pochopiť ich správanie. Nevie to a je čím ďalej tým viac frustrovaná, čo vyvrcholí k jej výbuchu. Práve ten jej nakoniec pomôže uvedomiť si, že niektoré veci sa pochopiť nedajú, a predsa perfektne zapadajú do nášho života. Pokreslením bielych stien, otvorením balíka a.nasadením si koruny, sledujeme prerod v zmýšľaní hlavnej postavy a vstup do vnútorne bohatšieho a šťastnejšieho sveta.

Maximálne využité minimum

Počas nastoleného chaosu  v živote hlavnej hrdinky sa režisér viac priklonil k pôvodnému námetu a inšpiroval sa známymi fľaštičkami s nápisom „Vypi ma“ a koláčikmi s ceduľkou „Zjedz ma“, ktoré hlavnej hrdinke umožnili meniť telesnú veľkosť. Na javisku sú tieto transformácie dosiahnuté vďaka padacím dvierkam zabudovaných v podlahe pódia. Prospešnosť starého a tradičného, no čoraz menej využívaného divadelného inštrumentu tým zďaleka nekončí. Zabezpečuje tiež postavám nekonvenčný odchod z javiska, pomáha im v prevratných a vygradovaných situáciách, podčiarkujúc zvedavosť a napätie fabuly. Často sa cez otvory objavujú na scéne nové elementy, charaktery, rekvizity. V jednej časti odtiaľ dokonca herci vystreknú do hľadiska vodu, mieriac na detskú časť publika. Minimalistický podtón je adekvátnym odrazom celej inscenácie. Scénografia nepracuje s preplácaným a staromódnym typom javiska s namaľovanou zadnou časťou, klasickými kulisami v podobe interiéru izby či neskôr krajiny. Naozaj útočí na našu fantáziu a schopnosť povzniesť sa nad základné vnímanie priestoru vyzdvihnutím iných faktorov, vďaka ktorým je náš zážitok o to znásobený a hodnotnejší. Miesto opony sú natiahnuté obyčajné biele papierové závesy. Honosnejšia scéna by nemala zmysel a spôsobila by jedine viac škody ako úžitku, brániac tak vyniknúť jedinečným znakom bez rozptyľovania rôznych kulís. Čistý, dojem necháva vyniknúť každú pohyb a každý zvuk na doskách. Divák sa tak naplno sústredí na akciu s väčšou šancou porozumieť všetkým náznakom či gestám, a sústrediť sa iba na dôležité predostierané sémantické funkcie, ak už sa aj objaví náznak pôdorysu zamýšľanej konštrukcie scény. Scénu počas predstavenia upravujú samotní herci ovládaním kulís, ich premiestňovaním alebo priamym zásahom do ich pôvodného stavu, napríklad keď ku koncu príbehu pokreslia farebnými pastelkami Alicine steny ako aj papierovú oponu.

Režisér demonštruje, že i napriek sťaženým podmienkam dokáže využiť každý poskytnutý aspekt scény vo svoj prospech a vyhrať so všetkými použiteľnými detailmi tak, aby zaujali pozornosť.

Načo orchester, keď máme hercov

Celý proces iluzórnej premeny je sprevádzaný dynamickou hudobnou zložkou, založenou na vrstvení a kombinovaní tradičných i netradičných hudobných nástrojoch, spevu či vokálov. Spolu so sprievodom tanečných a iných pohybových výkonov hercov vytvárajú obe zložky, zvuková a kinetická, dych berúcu súhru prvkov, udržujúcu nás v konštantnom napätí a zvedavosti.

V hudobnej zložke sa odrazila aj hlavná profesia režiséra ako hudobného skladateľa. Jasne to cítiť hlavne v jej puntičkárskom prepracovaní a v presnom načasovaní s dianím na javisku. V protiklade k iným divadelným dielam má Andrej Kalinka svojou multifunkčnosťou v oblasti umenia výraznú výhodu vzhľadom na majoritu iných režisérov, odkázaných na  kolektívnu prácu pri tvorivom procese, pričom pri takomto type nemusí prísť k zosúladeniu predstáv a  myšlienkových chodov všetkých, čo sa na ňom podujímajú. Mnohokrát tak môže viesť k nelahodne usporiadaným prvkom či dokonca disharmonickému  výslednému efektu. Kalinka dáva do popredia svoje primárne nadanie bez zodpovedania sa iným. Na pódiu sa odohráva holý záznam jeho mysle a stávame sa svedkami zmýšľania, predstáv a ich prevedenia do celistvého diela.

Hudobník, tanečník i spevák

Protagonisti podali nadpriemerný výkon, či už po emocionálnom, alebo fyzickom nasadení. Napriek tomu (alebo práve preto), že ide o detské predstavenie, boli herci vystavení vyšším očakávaniam. Zaujať mladého diváka býva často ťažšou úlohou, ako osloviť typických návštevníkov divadelných inštitúcií, zvyknutých zanechať svoj rozum v šatni spolu s kabátom a plytko, bezmyšlienkovito vnímať a zabávať sa na stokrát zopakovaných lacných vtipoch a znázorneniach stereotypných „humorných“ situácií v drvivej väčšine komerčných komédií.

V porovnaní s hercami komerčných predstavení sa protagonisti Zázrakov pre Alicu museli prispôsobiť predstavám režiséra a vo svojom obmedzenom počte tak zvládnuť hru na viacero hudobných nástrojov naraz. Tu môžeme sledovať jednak bravúrne odvedené, nespočetne ráz nacvičované muzikálne pasáže, ako aj neuveriteľnú predstavivosť tvorcu a schopnosť skĺbiť neskĺbiteľné. Nevraviac o psychologickom vplyve a motivovaní hercov k dosiahnutiu tohto rezultátu. Prispôsobujúca sa hudba sprevádza Alicu počas celého jej putovania. Jednotlivé pasáže sú vďaka nej excelentne zvýraznené, stupňuje dramatickosť situácií a dodáva potrebnú rytmickosť a dynamiku v každej scéne. Inštrumentálne časti sa prelínajú so spevom i obyčajnými pokrikmi, kombinované s verbálnymi i neverbálnymi prejavmi. V istej časti sa dokonca zaspieva pieseň v cudzom jazyku, čo sa v prvom okamihu môže javiť netypicky. Nepôsobí však rušivo, ba naopak prirodzene dotvára vyobrazenú atmosféru zmätku a prvotný nesúlad vytvára kompaktný celok.

V inscenácii sa tiež objavuje úplne nový typ rekvizít, vymykajúci sa akýmkoľvek štandardom, s akými tradiční bábkoví herci prichádzajú zvyčajne do styku. Ako bábky sú využívané nie len klasické humanoidné postavy, ale aj technika v podobe ventilátorov rôznych rozmerov, lámp i škatúľ. Výnimkou nie je ani bábka zajaca s tak prepracovanou stavbou tela, že dokáže napodobniť skutočné pohyby svojej reálnej predlohy. Mnohé z týchto figúr sa hercom dostali do rúk pár dní pred premiérou, napriek tomu sa s časovým handicapom svojich úloh zhostili s maximálnym nasadením.

Svoje postavy, či už v podobe bábok alebo nie, neuchopili len povrchne. Vžili sa do ich zmýšľania, prenikli až do hĺbky a pochopili ich podstatu. Herci animujúci bábky to ukazujú cez mimiku a posturiku, verbálnymi i neverbálnymi prejavmi. Najviditeľnejšie sú však výrazy tvárí a hlasové vyjadrovacie prostriedky, prostredníctvom ktorých môžeme sledovať úplné splynutie s charakterom natoľko, že ani komerčný dospelý divák, spravidla nezvyknutý na animátorský sprievod, nepovažuje prítomnosť osoby za rušivú, ba neskôr sa zlejú v jeden celok a nevníma ich ako dve samostatné bytosti. Svojimi výkonmi obsadení dokázali prinajmenšom to, že aj dnešné herecké povolanie vie byť poriadne náročné a nespočíva iba v mdlom memorovaní sa textov, ale že je náročné ako po psychickej, tak i po fyzickej stránke.

Nájdi, nájdi zajaca…

Pri Alici je nám už po chvíli jasné, že máme dočinenia s režisérom, ktorého vysoké požiadavky a náročnosť sa netýkajú len na hercov, ale predovšetkým seba samého. Jednotlivé časti do seba musia perfektne zapadať, dávať zmysel deťom rovnako ako dospelým a musia byť dokonale vylíčené. Neuspokojí sa s priemernosťou, pravidelne vyskytujúcou sa na väčšine scén našej domácej produkcie a stvárnením kritiky stereotypu sa chce akoby vymaniť z jednotvárnosti divadelnej scény na Slovensku. Odsudzuje masovosť a suchopárnosť divadelných diel, naopak chce byť na svoje dielo hrdý, preto neposkytuje svojim divákom bezmyšlienkovité konzumné predstavenie, pri akom vypnú svoju mozgovú činnosť. Želá si, aby v nich ešte nejakú dobu rezonovalo a podnietilo ich k zamysleniu, čo touto inscenáciou aj u väčšiny určite dosiahol.

Zázraky pre Alicu sa pre všetky uvedené dôvody jednoducho nemôže radiť medzi mainstreamové inscenácie. I keď je detskou divadelnou hrou, jej posolstvo chápu malí aj starší s tým rozdielom, že zrelého diváka prinúti zamyslieť sa nad svojím životným štýlom, a znova v ňom prebúdza istú potrebu detskej iracionálnosti. Zároveň však človeka mentálne nevyčerpá ako iné diela, vymykajúce sa štandardom dnešnej teatrálnej roviny.

Ak túžite po niečom odlišnom, Alica je tou správnou voľbou. Rozosmeje, poučí, vyvolá zabudnuté spomienky a donúti Vás uvažovať nad životom z iného uhľa pohľadu. Stačí sa len zaradiť medzi deti, pričom sa vôbec nemusíte považovať za jedno z nich. A možno nájdete aj toho zatúlaného zajaca.

Cirkus v divadle

22.07.2016

Ozve sa gong, zažnú sa reflektory a spoza karmínovej opony vystúpi sám principál. No len čo otvorí ústa, aby privítal obecenstvo, ktoré sa zhromaždilo v jeho cirkuse, z davu sa ozve detský viac »

Podvihnuté sebavedomie

07.05.2016

Ošiaľ mladých no aj starších žien v podobe push-up podprsenky nie je na Slovensku ničím neznámym. Mladé násťročné dievčatá si ňou kompenzujú to, čo im príroda nenadelila dostatočne, viac »

Kto je vinný?

15.03.2016

Napísať či nenapísať, uverejniť či neuverejniť. Otázky, ktoré niekedy nezávisia priamo na autoroch článkov, televíznych reportáží či iných mediálnych produktoch. Mnohokrát musí viac »

pivo

Pivné korunky sú obrazom slovenskej chuti

25.06.2017 12:00

Raz do roka sa zíde elita slovenských degustátorov piva, aby vybrali najlepšie pivá. Ak na samom začiatku bola súťaž záležitosťou klasických pivovarov, už niekoľko rokov sú jej ozdobou malé pivovary.

peniaze

Pohľadávky Sociálnej poisťovne za štyri mesiace stúpli o 59 miliónov eur

25.06.2017 11:42

Sociálna poisťovňa (SP) evidovala ku koncu apríla tohto roka pohľadávky v celkovej sume 845,1 mil. eur.

Barack Obama, Donald Trump,

Trump viní Obamu z toho, že nezakročil proti ruskému zasahovaniu do volieb

25.06.2017 08:57

Obama vraj vedel o ruskom zasahovaní do americkej predvolebnej prezidentskej kampane. Súčasný prezident USA Donald Trump mu teraz vyčíta, že proti tomu nezakročil.

káva, kávové zrná

Briti po brexite nechystajú clo pre rozvíjajúce sa krajiny

25.06.2017 08:48

Británia umožní aj po svojom odchode z Európskej únie bezcolný prístup na svoj trh takmer 50 rozvíjajúcim sa krajinám.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 7
Celková čítanosť: 8245x
Priemerná čítanosť článkov: 1178x

Autor blogu

Kategórie